RYTMUS: Bez práce nie sú koláče! (Rozhovor)

0
2474

Mesačníku Extra plus Rytmus (Patrik Vŕbovský) poskytol rozsiahly rozhovor, v ktorom mu šéfredaktorka Lenka Mayerová položila otázky, ktoré mu bežní novinári nedávaju a o ktorých sa bežne nedočítate. Tento rozhovor je výnimočný a odporúčame si ho prečítať všetkým fanúšikom našej stránky. Sám Rytmus sa na svojom instagrame k rozhovoru vyjadril takto: 

View this post on Instagram

Vačšina článkov o mne, ktoré sa ku mne dostali neboli ničím výrazne zaujimavé, nemali žiadnu hlbšiu výpoveď a bolo z nich cítit velký komplex. Jedinou robotou takéhoto “pseudopisálka” (novinármi sa ich ani nedá nazvať) je ukradnúť fotku z instagramu, dať tomu dehonestujúci nadpis a najlepšie sa pod túto sračku od hanby ani nepodpísať. Nemusím Vám hovoriť, že toto celé zvalujú na Vás ludí, že presne takéto tupoty Vás bavia čítať. Nemyslím si. A preto chcem poukázat na ozajstných novinárov. Bavia ma serziózne rozhovory o hlbších témach a presne taký som mal možnosť absolvovať s mesačníkom EXTRA PLUS. Zvážte sami čo Vás viac baví čítať. #SerióznyRozhovor #Posadnutosť

A post shared by @ rytmusking on

„Väčšina článkov o mne, ktoré sa ku mne dostali, neboli ničím výrazne zaujímavé, nemali žiadnu hlbšiu výpoveď a bolo z nich cítiť veľký komplex. Jedinou robotou takéhoto „pseudopisálka“ (novinármi sa ich ani nedá nazvať) je ukradnúť fotku z instagramu, dať tomu dehonestujúci nadpis a najlepšie sa pod túto sračku od hanby ani nepodpísať. Nemusím Vám hovoriť, že toto celé zvaľujú na Vás ľudí, že presne takéto tupoty Vás bavia čítať. Nemyslím si.

A preto chcem poukázať na ozajstných novinárov. Bavia ma seriózne rozhovory o hlbších témach a presne taký som mal možnosť absolvovať s mesačníkom EXTRA PLUS. Zvážte sami, čo Vás viac baví čítať.“

Nasledujúci článok pre vás pripravila: Lenka Mayerová

O fotografie sa postarala: Jana Birošová

Prajeme príjemne čítanie, prejdime spoločne na rozhovor! 

Patrik Vrbovský – Rytmus: Bez práce nie sú koláče. Hádam si niekto nemyslí, že ak nebude nič robiť, tak ho niekto bude za to uznávať

V oblasti slovenského hip-hopu vás možno považovať za fenomén. Na hudobnej scéne sa pohybujete od roku 1992, to je neuveriteľných 27 rokov. Ako hodnotíte svoju kariéru?

Od vzniku Slovenskej republiky až doteraz som bol pri tom. Vedel by som opísať každú dekádu. Aké boli štýly, aké bolo frázovanie a vlastne celá evolúcia slovenského rapu až doteraz. Zažili sme neskutočné množstvo zmien. Ak však mám jednoducho zhodnotiť moju kariéru, tak som do nej dal všetko, žil som tým možno viac ako dnes. Začiatky boli ťažšie, ako majú dnešní raperi, pretože sme prišli na slovenskú scénu s niečím novým a bolo nutné zadefinovať pojmy, ako sa to má vlastne robiť, aby to bol regulárny hudobný štýl. Prešli sme si strašným hejtom, pretože ľudia neboli zvyknutí, že si niekto dovolil plniť sny nejakým rapom.

Svoju kariéru ste začali takpovediac so vznikom republiky. Ako ste vnímali toto obdobie?

Padol socializmus, zrazu prišli prvé satelity a videli sme, ako funguje hudobný biznis na Západe. Predtým sme takú šancu nemali, z času na čas niekto pozeral ORF, ale ani tam neukazovali rap podrobne. Po zmene režimu som v roku 1992 nastúpil na strednú školu. V tom období si deti začnú hľadať vzory, priklonia sa buď k rebelantom, k Vinnetouovi alebo k športovcom. Kamarát priniesol od sestry, ktorá emigrovala do Ameriky, kazetu Public Enemy, a to bol ten prvý moment, keď som si ja tiež našiel vzor. V deväťdesiatych rokoch sa rap v USA stával fenoménom. Samozrejme, že sme to začali napodobňovať, pretože ich slobodný prejav, oblečenie a celkový štýl bol úplne iný, ako sme dovtedy mali možnosť vidieť. V tom čase sa u nás stále nosili tesilky a všetci boli ostrihaní na helmu. A my začínajúci raperi sme mali vyholené pásiky na hlave, náušnice, alebo legendárne široké gate. Pamätám si, ako sme sa chodievali s kamošom pozerať na tenisky Nike ako na nejaké ufo, pretože stáli ako dva slovenské platy. Chceli sme ten rap napodobňovať, tak sme to foneticky skúšali po anglicky. V tom čase som si vlastne ani neuvedomoval, že sa začína moja kariéra.

Kedy prišiel taký väčší zlom v rape?

Všetko išlo krok za krokom. Zo začiatku sme ani nemali šajnu, ako sa dostať do nahrávacej spoločnosti, v tom čase boli hodinové prenájmy drahé a mohli si to dovoliť takí interpreti, ako bol Paľo Habera alebo Peter Nagy. My sme prvé nahrávky robili doslova na kolene. Vážny zlom prišiel v roku 2001, keď som stretol Kontrafakt, keď som bol už vyrapovaný a mal som jasnú predstavu, ako tento segment funguje. Prišiel YouTube a bolo mi jasné, že toto je priestor, ktorý treba využiť. Vzhľadom na to, že som vedel, ako to funguje v Amerike, lebo som to mal vopred naštudované, bol to signál, že to bude fungovať aj na Slovensku.

Ako človek z ulice, bez rodinnej a finančnej podpory ste sa stali hviezdou nielen na Slovensku, ale aj v Česku. Keď ste začínali, tak vám predpovedali, že do roka skončíte. Čo vás hnalo vpred?

Pochopil som, že realitu si tvorím ja. Keď mi hovorili, že to nedokážem, tak ma to ešte viac posúvalo. Povedal som si, že ráno vstanem a pôjdem do štúdia nahrať pesničku, pretože jediný, kto ma môže zastaviť, som ja sám. Pochopil som v ranom veku, čo chcem. Na škole som stále počúval, ako to so mnou nedopadne dobre. Viete, ak takéto myšlienky podsúvate dieťaťu, ktoré to možno ešte presne nevie zanalyzovať, tak ľahko môže uveriť vo svoju neschopnosť. Dieťa skúma svet detskými očami, vníma, čo mu hovoria v škole alebo doma rodičia. Pamätám si kedy som precitol – bolo to na telesnej výchove, kde sme robili rôzne športy a ja som vo všetkých disciplínach vynikal, zrazu mi hovorili, že som najlepší z triedy. V tej chvíli som pochopil mentalitu víťaza. To bol moment, keď som si povedal, že plané reči ma nemôžu odradiť, veď ja predsa zvíťazím. Toho sa držím pri všetkom, do čoho sa pustím. Uveril som najmä sám v seba.

Prešli ste vonkajším prerodom, na začiatku ste mali dredy a z chalana z ulice je dnes Rytmus, ktorý je vo svojej brandži pojem. Prešli ste aj svojím vnútorným vývinom? Čo s vami urobil úspech?

Samozrejme, že som prešiel aj vnútorným vývinom, je to dané vekom i skúsenosťami. Sláva so mnou až tak nezamávala, pretože sa to nestalo zo dňa na deň. Išlo to celé postupne, schodík po schodíku. Najprv ma poznali spolužiaci, potom celá trieda, potom celá škola, dve školy… Ľudia ma začali spoznávať a hovoriť: aha, to je ten raper Paťo. Išiel som krok za krokom, až kým ma nespoznalo celé Slovensko a Česko. Myslím, že po albume Kral 2009 to rozbehlo do závratných obrátok. Rap zrazu nebol schovaný žáner, ale stal sa regulárnou súčasťou popovej hudby. Potom som prišiel ako porotca do Superstar a vtedy ma už ľudia začali vnímať, že už nie som jeden z nich, ale že som „celebrita“.

A cítite sa ako celebrita?

Nikdy.

Ale médiá vás tak prezentujú…

Majú to zrejme za úlohu. Rady ma vykresľujú ako človeka, ktorému sa nedarí, ktorého spochybňujú, ukazujú v negatívnom svetle, pretože pozitívne skutky sa im nehodia do scenára. Nevyhovuje im prezentovať niekoho, kto na sebe pracuje, ukazuje, že vie svojou robotou zarobiť peniaze a byť úspešný. Nevyhľadávam ich večierky, nie som platený zo štátnych peňazí. Stále to robím rovnako – mám svoje vydavateľstvo, svoj YouTube kanál, svoje sociálne siete a nikomu sa neprosím o nejaký priestor v médiách.

Vo filmovom dokumente Sídliskový sen hovoríte, že ste mali problém vyrovnať sa so svojou identitou a povedať: som Polocigán. Čo to pre vás v tej chvíli znamenalo?

Bolo to pre mňa veľmi ťažké, keď som sa to dozvedel. Bol to rok 1996, mal som 18 rokov. Čierne na bielom potvrdené, že môj otec je Róm, povedala mi to moja prvá frajerka, s ktorou som chodil, lebo jej to povedala mama, pretože sa to povrávalo po Piešťanoch. Matka sa presťahovala z Přerova do Piešťan, vzala si môjho otčima a začala ju dobiehať minulosť. Hneď nato som chcel spoznať môjho biologického otca. Určitej komunite som povedal, že som Róm, ale na niektorých miestach som sa stále hanbil to povedať. Priznávam, keď sa ma pýtali, prečo som tmavý, tak som radšej hovoril, že som Kurd, lebo v tých časoch povedať, že otec je z cudziny, bolo v pohode. Keby som povedal, že som Cigán, tak by som čelil predsudkom. Dodnes sa na Cigánov pozerá cez prsty, pretože médiá píšu viac o neúspešných ako úspešných Cigánoch. Nakoniec mi pomohol hip-hop. Kontrafakt začal byť známy a ja som nemohol žiť v nejakom sebaklame. Keď vyšiel prvý album Kontrafaktu, tak som si povedal, že je čas sa postaviť pravde, pretože rap je založený na autenticite. Vtedy akoby niečo zo mňa opadlo a začal som to dávať do každej druhej pesničky.

Podľa testu DNA ste zistili, že svoje korene máte v Indii, v tej najnižšej kaste nedotknuteľných, kam ste sa v roku 2014 vybrali. Aké ste mali pocity?

Dostal som veľa odpovedí na nezodpovedané otázky. Rómovia sú po celom svete a mnohí ani len netušia, odkiaľ pochádzajú. Zrazu som sa ocitol v rodnej zemi Rómov. Boli všade, bezprostrednosť, hudbu, temperament a žiť pre moment som cítil všade. Vtedy som si povedal, tak odtiaľto to celé vychádza. Začal som sa zamýšľať nad históriou, ako z Indie začali kočovať do celého sveta.

Ako na vás pôsobila India a ľudia v nej?

Veľmi duchovne.

V tom dokumente ste povedali, že ľudia majú predsudky, ak si najnižšia kasta, aj ňou ostaneš, môžeš mať peňazí koľkokoľvek, narastieš ekonomicky, ale vždy budeš Cigán…

Je to pravda. Môžete zarobiť, koľko chcete, tí ľudia vždy budú pozerať na vás ako na niečo menej. V Európe i na Slovensku je to jednoducho tak, že nemusíte byť ani Cigán, aj tak vás ľudia kastujú. Ak je niekto „bača-sedlák“ a zarobí peniaze, aj tak pre ľudí ostáva „bačom–sedlákom“. Doktor svojej dcére nedovolí, aby si zobrala za muža murára, aj keď je biely. Ak si niekto zakladá na pôvode, postavení a je z toho zakomplexovaný, tak nikdy neprijme niekoho z inej sociálnej vrstvy. Ľudia, ktorí uznávajú zdravé hodnoty, neposudzujú človeka podľa pôvodu, ale podľa jeho činov a nebudú sa nad ním povyšovať. Ak raz niekto pracuje a má najlepšie výsledky, tak nemôže stratiť rešpekt a vážnosť len na základe pôvodu.

O rómskej problematike sa veľa hovorí, ale nik ju nerieši. Dokázal by ich niekto motivovať, aby žili inak?

Neviem, či som ja ten správny, ktorý by sa mal k tomu vyjadrovať, pretože nie som politik. Celé to stojí na tom, že sa musia s niekým stotožniť, koho dokážu rešpektovať. Zároveň človek, ktorý bude pre nich vzorom, sa musí obrniť trpezlivosťou a hrošou kožou, aby ich zvládol ukočírovať. Viem si predstaviť, že by som našiel riešenie, ale to by sa nedalo urobiť za rok ani za dva, to je robota na desať-dvadsať rokov. Som si istý, že ľudí, ktorí žijú v osadách, ani ich potomkov nečaká nič lepšie, lebo im nemá kto ukázať, že môžu žiť inak. Pôjdu v šľapajach svojich predkov, pretože si osvoja len to, čo zažili. Mne je ich ľúto, pretože nič iné nepoznajú, a tak sú v začarovanom kruhu. Verím, že keby sa tomu niekto vážne začal venovať, vzdelával ich, prevychovával a ukazoval spôsob, čo a ako môžu dosiahnuť, tak by sa situácia dala zmeniť. Nie je vôbec ľahké postaviť sa do osady a zmeniť im život zo dňa na deň. Napriek nepriazni sú dnes už Rómovia, ktorí to dokázali, vlastnými rukami si postavili domy, vzdelávajú sa a pracujú. No na druhej strane stále sú tí, ktorí žijú v osadách a prijali návyky od svojich rodičov, a takto to ide celé generácie. Čo môžem urobiť, je, že poukážem na to, ako si ma mnohí berú do huby, že ma rasovo urážajú, spochybňujú, ale dokázal som sa dostať hore, pretože som mal svoj život vo svojich rukách.

Na Rytmusovej hudbe dnes fičí najmä mladá generácia, o ktorej sa hovorí, že nemá výchovu a sú to deti ulice, lebo rodičia zarábajú na hypotéky, ktoré musia platiť, a na deti nie je čas. Ako vnímate dnešnú mládež?

Naša generácia bola úplne iná. Je to dané vývojom doby, v ktorej oni práve žijú. Keď sme mali voľno, deti sa stretávali na sídlisku, venovali sa športom a rôznym kolektívnym hrám. Dnes majú v rukách iPad, visia na sociálnych sieťach, komunikujú cez smajlíkov a keď sa osobne stretnú, tak si nemajú čo povedať, sú nesocializované, nevedia, ako sa majú správať tvárou v tvár. Všetko závisí od výchovy. Bol by som rád, keby sme naše dieťa vychovávali v živej realite, nie vo virtuálnom svete sociálnych sietí. Dnešná mládež skrýva svoju identitu za fotografie z exkluzívnych večerí alebo luxusných dovoleniek. V tomto vidím rozdiel medzi našou a súčasnou generáciou, ale to pripisujem dobe, ktorú práve žijeme. Samozrejme, je to aj vec rodičov, ktorí sú začlenení v systéme a nemajú čas na svoje deti, dajú im do ruky iPad a majú od nich pokoj.

Ľudia považujú rap za drsný žáner, ale obsah textov má veľkú výpovednú hodnotu. Je to spôsob, ako možno donútiť mladú generáciu zamyslieť sa nad životom?

Samozrejme, všetci moji ortodoxní fanúšikovia pochopili, že texty majú hlavu a pätu, že je to posolstvo, ktoré je od srdca, tam, kde je potrebné zanadávať, tak zanadávam, a kde mám ukázať srdce, tak ukážem srdce. Mnohí ma chcú zaradiť do kategórie drsných, ale ja som vždy mal rád vyváženosť. Moje albumy sú aj drsné, aj srdcové, aj emotívne, aj poučné, aj motivujúce. Na koncertoch vidím usmiate tváre, ktoré rapujú so mnou, čo jednoznačne potvrdzuje, že zmysel textov pochopili.

Do istej miery sme naznačili kastovanie, čo vytvára ekonomicky rozdelená spoločnosť. Dá sa to zmeniť?

Celé je to dané hrou peňazí. Ľudia v súčasnosti majú prevrátené hodnoty. Zaoberajú sa tým, kto má aké auto, koľko má peňazí. Ale za toto môže systém, v ktorom všetci riešia splácanie hypoték, ľudia žijú z napožičiavaných peňazí, lebo dávajú na prvý dojem. Riešenie to nemá, pretože Európa nie je založená na duchovne, napríklad tak ako ázijské krajiny. Ľudia tam žijú pokojnejšie, mnohí majú jednu motorečku, svoje šľapky, sú zviazaní s prírodou, duchovne založení.

Spomenuli ste ázijské duchovno, veď Európa je založená na kresťanskom učení…

Nemám ten pocit, že to duchovno je skutočné, príde mi to, že je to také fejkové.

Mládež sa stáva obeťou mainstreamových médií, ktoré jej diktujú, ako má žiť, s kým sa má stotožniť, hovorí im vyhraj, kúp si, zabávaj sa, ale nikto im z tej telky nepovie pracuj. Ste živým príkladom, že prácou sa dá prísť až hore. Je možné vysvetliť im, že práca je veľmi dôležitá?

Slovo pracuj by malo byť automatické. Situácia je naozaj taká, že mnohí nechcú pracovať. Bolo obdobie, že som to pomaly rapoval v každej pesničke. V prvom rade musia mať všetci disciplínu a cieľavedomosť. Každý si je strojcom svojho šťastia a platí veľmi jednoduchá veta – Bez práce nie sú koláče. Hádam si niekto nemyslí, že ak nebude nič robiť, tak ho niekto bude za to uznávať.

Na konci minulého roka vás vaši fanúšikovia zažili v Prahe v nezvyčajnom súboji roka v boxe s raperom Otakarom Peřinom (Marpom). Čo vás k tomu viedlo?

V roku 2016 som sa začal venovať thajskému boxu ako koníčku a veľmi ma to chytilo. Po čase som začal spolupracovať s profesionálmi. Zrazu prišli otázky, či nezrealizujem zápas pre fanúšikov. Neviem, čomu mám presne pripísať vznik tejto myšlienky, ale zrejme tomu, že som bol v pravý čas na správnom mieste. Veril som, že sa na zápas príde pozrieť množstvo divákov a tým motivujeme mladú generáciu, aby začala športovať. Keď prišlo k definitívnemu rozhodnutiu, tak som pristúpil k vážnej príprave – trénovaním, zmenou životosprávy a ešte viac som spoznával svoje JA. Otvorili sa mi v hlave nové psychologické brány, zrazu som pocítil podvedomý strach, ktorý som predtým nepoznal. Bol som presvedčený, že čo sa týka sebapoznania, som zažil všetko, ale toto mi dalo dokonalú školu, ktorá ma zas niekam posunula.

Dokázali ste vypredať českú O2 arénu, napriek tomu, že nešlo o koncert. Čo ste prežívali, keď ste stáli v ringu?

Prišiel deň D a ja som stál pred dvadsaťtisícovým davom, zápas sledovalo celé Slovensko i Česko. Postaviť sa do ringu nebolo to najhoršie, ale čas pred zápasom. Čakal som niekoľko hodín v šatni, bol to extrémny záber na psychiku, pretože si človek začal predstavovať, čo sa bude diať. Navonok môžem byť frajer, ale v ringu to už nepomôže, pretože tam nastáva moment pravdy. Kladiete si otázky, do čoho som sa to vo svojich 41 rokoch pustil, mám to za potreby? Dávať sám seba nepriateľom rovno na lopate, ako dostanem na hubu. Napriek tomu, že Marpo bol favoritom, lebo je profesionál, aj tak som trénoval s vedomím, že idem vyhrať, pretože ísť do zápasu s myšlienkou, že prehrám, by bola chyba. Príprava je predovšetkým v hlave a v tom mi veľmi pomohol Tomi Kid Kovács, ktorý nastavil hernú taktiku, a jemu môžem ďakovať za to, čo som predviedol 27. decembra 2018. Dokázal ma pripraviť nielen po kondičnej stránke, ale aj mentálnej. Zrazu vyhlásili moje meno, ľudia hučali, nechápal som, prečo ma nemajú radi, v ringu je krv z predošlých súbojov, zaznie gong, ktorý zrazu na päťdesiat percent zablokuje fyzičku a myseľ. Stalo sa to aj mne a akoby som nevedel použiť zadnú ruku, no nakoniec som nabodoval tri kolá zo 6 po tri minúty.

Čo bolo zmyslom tohto netradičného súboja?

Zmyslom celého zápasu bolo zabaviť fanúšikov, ukázať im, že keď máte pevnú vôľu, disciplínu, veríte sám v seba, prekonáte každú prekážku a podáte dobrý výkon aj po štyridsiatke. Nezlomíte človeka, ktorý je pripravený a nevzdáva sa. Ak si chcete získať úctu ostatných, musíte byť príkladom.

Peniaze, ktoré ste zarobili prácou a svojím talentom, vám dávajú slobodu. Čo pre vás znamená?

Pocit, že nemám nikoho nad sebou, a tak som pánom svojho času i života a robím iba to, čo chcem. Veľa ľudí prežije život v tom, čo nechce, musia samých seba klamať, používať masky, z ktorých vznikajú depresie a choroby.

Môžeme byť všetci slobodní?

Áno. Nepotrebujeme dokonca na to ani peniaze, aby sme boli slobodní. Záleží iba na tom, či chceme Porsche alebo bicykel, či chceme drahú vilu, alebo budeme žiť v súlade s prírodou. Je to otázka, ako sa rozhodneme, či budeme kupovať všetko v obchodoch, alebo si budeme pestovať svoju úrodu. Žijeme v Európe, v ktorej sú všetci založení materiálne a sú zadlžení. Ja som našiel kľúč s disciplínou a prácou, ktorý mi umožnil žiť život, o akom som vždy sníval. Som hrdý na to, že som si peniaze nenakradol, ale zarobil svojou prácou.

Osud Patrika Vrbovského je príbeh, ktorý napísal sám život. Bulvár o vás píše povrchné informácie, ale nezaoberá sa vašimi morálnymi vlastnosťami – ste absolútny abstinent, nefajčíte, nepodľahli ste drogám, podporujete mnohé charitatívne ciele. Vo svojej skladbe rapujete, že žiť treba pre niečo, čo je teda zmyslom vášho života?

Nekomplikujem si ho, pretože stojí na detskej jednoduchosti. Boh nás stvoril takými, aké sú deti – jednoduché, čisté, úprimné. Nijaké dieťa sa nenarodí s depresiou ani s falošnosťou. Sám sa v sebe stále snažím zachovať kus dieťaťa. Byť sám sebou, to je úplne najviac, pretože je ten život krajší. Dám príklad: veľa ľudí žije vo vzťahu, kde sa nemilujú, pred verejnosťou sa pretvarujú a v päťdesiatke prídu na to, že prežili život, ktorý nechceli. Tým som chcel povedať, že veľa ľudí potláča samých seba a nechcú si to priznať.

Mnohí kritizujú vaše potetované telo, no málokto si uvedomuje, že sú tam kresťanské motívy. Pre médiá bolo šokujúce, že ste prečítali Bibliu. Aký je váš vzťah ku kresťanstvu, čo pre vás znamená Ježiš Kristus?

Predstavujem si vyššiu moc. Ježiš Kristus je pre mňa symbol zanechaných posolstiev, ktorými chcel urobiť svet lepším. Keby sa ľudia správali tak, ako to Ježiš šíril, tak by svet vyzeral inak. Vedel, že všetci môžeme byť hriešni, ale aj tak môže každý ísť do neba, ak svoje skutky oľutujeme. Ježiš bol výnimočná bytosť, ktorá tu po sebe niečo zanechala. Na svete máme veľa vierovyznaní a každý má právo veriť v to, čo chce, každý sa môže spovedať tomu, komu chce a mali by sme to rešpektovať. Určite by preto nemali vznikať vojny. Mám svojho Boha a vieru, ale nie som fanatik, mám pred ním rešpekt a najviac to prežívam, keď som s ním len ja sám.

Čoraz viac hovoríte o usadení sa a o rodine. O pár mesiacov sa stanete otcom. Čo pre vás znamená rodina?

Je to moja méta. Toľko energie, koľko som venoval svojej kariére, by som rád venoval do rodiny. Prajem si, aby moja druhá polovica života bola rodinná a urobím všetko pre to, aby sme boli zdraví a šťastní. S pokorou si želám, aby naše dieťa, ktoré sa narodí o niekoľko mesiacov, bolo zdravé a chcel by som z neho vychovať človeka, ktorý bude sám sebou, so zdravým sebavedomím a dobrým srdcom. Prajem si dobre fungujúcu rodinu, silnú, aby sme držali spolu a prekonali všetko zlé. Čo viac si môžem želať? Prajem si tradičnú rodinu, kde budú mať všetci prioritu prežívať čas spolu, pretože som videl veľa prípadov, keď rodina od seba utekala, až sa nebolo jedného dňa kam vrátiť.

Slovenské médiá a televízie vás nehrajú, pretože texty sú plné vulgarizmov, a to vraj nie je dobrý príklad pre mládež. Neraz ste povedali, že sú to len slová…

Mám množstvo skladieb, v ktorých nie sú vulgarizmy a nepúšťajú ani tie, našťastie nie som na nich odkázaný. Chápem, že vulgarizmy do televízie nepatria, ale predstavte si obyčajného Slováka, ako sa vyjadruje. Úplne uvoľnene. Rap je hlas uvoľnených a obyčajných ľudí, nebudem si hrýzť do jazyka, keď budem chcieť niečo povedať. Všetko je o výchove, viem, ako sa mám rozprávať s vami, viem, ako sa mám rozprávať s mamou a viem, ako sa mám správať v štúdiu, v ktorom to tak cítim. Nebudem sa stavať do pozície intelektuála. Zamyslel sa niekedy človek nad tým, koľko za deň použije nadávok?

V skladbách Zlatokopky a Povolanie syn poukazujete na produkty doby, v ktorej žijeme. Myslíte si, že tí, ktorých sa to týka, sa zmenia?

Pochopia to, ale nezmenia sa, ale to je v princípe jedno. Som rád, že mám šancu povedať to otvorene. Hovorím o témach, o ktorých sa ľudia hovoriť nahlas boja. V podstate vždy reagujem len na aktuálny stav spoločnosti. Dnes by bola vhodná skladba na tému sociálnych sietí. O desať rokov môže prísť úplne iná téma. Ale zlatokopky tu budú stále a aj povolania syn. Ak sa však v mojej spoločnosti objaví arogantný povolanie syn, tak je mu jasné, že mne ťažko môže rozprávať o tom, čo dokázal svojou prácou.

Aký je váš postoj k politike?

Len raz som urobil skladbu zaoberajúcu sa politikou a cítil som sa pritom čudne. Politika je veľmi tenký ľad. Napriek tomu, že hýbe spoločnosťou, nezaoberám sa ňou, a preto sa k nej nemôžem vyjadrovať. Politici robia zákulisné hry a verejnosť nemá ani šajnu, čo sa tam v skutočnosti deje. Médiá servírujú verejnosti informácie, ktoré tí „nedotknuteľní“ hore chcú. Viem, že mnohí ľudia žijú v biede, a za to môžu politici, je tu množstvo ľudí, ktorí okrádajú tento štát, a prechádza im to, lebo majú konexie v politike. Potom sú tu ľudia ako ja, ktorí politiku nesledujú a zariadili si život tak, aby nepotrebovali nijakých politikov. Politiku vnímam, ale neangažujem sa v nej a nepresviedčam ľudí, čo by si mali myslieť.

Vaša kariéra trvá o dva roky viac, ako má náš štát. Zažili ste jeho vznik a jeho 25-ročný príbeh. Ako ho vnímate?

V tých začiatkoch sme vôbec neboli samými sebou, neboli sme autenticky slovenskí. Nevedeli sme, či máme byť ako Česi, alebo moderní Európania, čo do značnej miery negatívne ovplyvňovali médiá. V tom čase sa muselo definovať mnoho vecí, všetko potrebovalo svoj vývoj, bola prvá generácia politikov, potom prišla druhá, ktorá sa však už poučila z chýb tej prvej, čo nakoniec bolo možno ešte aj horšie. Slovensko začína byť viac hrdé a začína byť samo sebou. Dnes nám vyrástli slovenskí športovci, ktorí reprezentujú republiku a sú celosvetovo známi, na čo sme patrične pyšní. Čoraz menej ľudí cestuje za prácou a vracajú sa späť na Slovensko, pretože je tu nádej, že ak „zamakajú“, tak aj na Slovensku môžu mať dobrý život spolu so svojou rodinou na mieste, kde sú ich korene. A dokážu si splniť slovenský sen. Štát začína písať svoju históriu a tá akoby nám v čase vzniku chýbala. Vtedy nás poznali pod Československom, dnes nás poznajú pod Slovenskom, lebo máme úspešného Sagana, Vlhovú alebo slovenských futbalistov. Dnes sme naozaj hrdším národom, ktorý dokáže stáť na samostatných nohách a ľudia dokážu za seba bojovať.

Máte rád Slovenskú republiku?

Samozrejme. Slovensko mi umožnilo splniť si svoj sen o slovenskom rape. Nakoniec, čerpám zo slovenského života, a nie amerického. Pochopili sme, že čím viac budeme slovenskí, tým budeme autentickejší, lebo sa s nami stotožnia Slováci. A napriek tomu som naďalej známy aj v Českej republike alebo v Poľsku. Ďakujem.

Zdroj: Lenka Mayerová, šéfredaktorka Extra plus, www.extraplus.sk

Komentovať

Please enter your comment!
Please enter your name here